Lea Mrázová (1906 - 1995) / Portrét Emila Boleslava Lukáča

„Tak sa zdá, že najvyšším zákonom jej tvorby je láska k veciam, ktoré vzbudili jej estetický záujem a ktoré maľuje preto, lebo získali jej srdce.“ Dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová vodné slová Mrázovej prvej monografistky, historičky umenia Alžbety Güntherovej-Mayerovej, vystihujú podstatu autorkinho umeleckého prejavu, ktorý je od počiatku formovaný hlbokou láskou k umeniu. Lea Mrázová bola všestranne nadaná žena – autorka zaradená do Generácie 1909, maliarka, publicistka, redaktorka, prekladateľka, ale aj manželka a matka. Mrázová vždy maľovala to, čo ju bezprostredne obklopovalo. Po príchode do hlavného mesta sa spoločne s manželom Andrejom Mrázom (1904 – 1965), divadelným kritikom a literárnym vedcom, stala súčasťou intelektuálnych kruhov slovenskej kultúrnej elity. Z tohto prostredia čerpala inšpiráciu, spoznala divadelných hercov a literátov, ktorí sa následne stali jej hlavným maliarskym záujmom. K výrazným osobnostiam medzivojnového obdobia patril aj Emil Boleslav Lukáč (1900 – 1979), básnik, predstaviteľ neosymbolizmu a evanjelický kňaz. Môžeme predpokladať, že sčítanej žene, akou Mrázová nepochybne bola, boli Lukáčove texty dôverne známe. V portréte Mrázová zachytáva básnikov kontemplatívny pohľad, ktorý pravdepodobne evokuje jeho vnútorný i duchovný zápas. Zobrazuje ho len niekoľko rokov pred smrťou – ako utiahnutého intelektuála, ktorého tvár nesie stopy životnej skúsenosti. Dáva vyniknúť jeho charakteristickým prednostiam tváre a modeluje ich farebnými škvrnami. Ústa akoby zadržiavali nevypovedanú myšlienku.... Aj keď Lukáč nebol priamo perzekvovaný, od roku 1968 bol systémovo umlčaný – nevychádzali mu nové texty, prestal byť verejne čítaný. Režim ho označil za nežiaduceho a postupne bol vytlačený aj z verejného života. Zo sedemdesiatych rokov sa zachovalo svedectvo jedného z jeho súčasníkov, literárneho historika Pavla Bunčáka, ktorý na básnika v danom období spomína takto: „Lukáč pôsobil v sedemdesiatych rokoch uzavreto, melancholicky, no stále veril, že pravda a duchovný zmysel slova pretrvajú aj bez moci.“ V čase vzniku tohto portrétu žil v ústraní, venoval sa prekladom a písaniu kritiky. V tom čase už mala za sebou náročné životné skúšky (tragická smrť prvého dieťaťa, choroba i úmrtie manžela), ale aj isté umelecké dozretie, aj Lea Mrázová. Jej tvorba prešla výrazným vývojom, ale jej doménou ostávali vždy figurálne motívy a portréty. Spočiatku prispievala ilustráciami do periodík ako Elán či Živena. Začiatkom štyridsiatych rokov už mala za sebou úspešný výstavný debut a vypracovala sa na skúsenú a rešpektovanú portrétistku. Monumentálne práce z päťdesiatych rokov ovplyvnil jej pobyt v Paríži. Od šesťdesiatych rokov začína v maľbe uplatňovať silnejšiu kontúru, ktorou ohraničuje farebné plochy. V neskoršom období, do ktorého spadá aj predkladané dielo, sa jej rukopis stáva oveľa spontánnejším, línia sa uvoľňuje, maľba stráca uhladenosť. Vracia sa k expresívnejšiemu výrazu, keď farbu nanáša pastózne, miestami špachtľou v podobe škvrny. V detailoch možno pozorovať charakteristické vlnovité ťahy, ktoré sa naplno objavujú aj v Mrázovej ďalších neskorých portrétoch našich kultúrnych velikánov (napr. Portrét básnika Rúfusa, 1980). Tak ako v podobizniach hercov dokázala zachytiť charakter ich divadelnej postavy, aj v portréte Emila Boleslava Lukáča popri fyzickej podobe majstrovsky vystihla aj tragiku a duchovnú hĺbku jeho literárnych diel. zdroj: Soga Pôvodné rámovanie. Rozmery s rámom: 100 x 72 cm