Agnesa Sigetová (1939 - 2004)

V rokoch 1958 — 1965 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení krajinárskeho a figurálneho maliarstva (prof. J. Želibský). Debutovala v roku 1966 v Galérii mladých, ale po roku 1971 musela výstavnú činnosť takmer úplne zanechať a venovať sa knižnej ilustrácii. V snahe anulovať diela, s ktorými nebola úplne spokojná, a zo zúfalstva z márnivosti boja s diktátom doby (sekerou a ohňom) zničila množstvo svojich diel z rokov 1972 — 1978. Vystavovať opäť začala až v deväťdesiatych rokoch. Bola členkou Slovenskej výtvarnej únie a Spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Absolvovala početné študijné cesty do Paríža (1965, 1985), Maroka (1967), južného Francúzska, Viedne, Bazileja, Anglicka (1968), Grécka (1971), Talianska (1987), Španielska (1988), Švédska (1990) a USA (1993). Jej tvorbu poznamenala choroba a nežičlivé rodinné prostredie, ktoré ju predurčili prežiť život s pocitom samoty. Samota však pre ňu znamenala inšpiratívny stav mysle a ducha, ako aj ochranu pred vonkajším svetom. Slobodu našla v tvorbe, rozvíjala svoju obrazotvornosť a umenie sa pre ňu stalo únikom. Dospela k presvedčeniu, že „obraz je zázrak, kúsok neznámeho sveta, ktorý nás posúva do nových galaxií. (…) Obraz je sloboda“ (Agnesa Sigetová). Jej skorej tvorbe žičila doba slobody (výtvarného) prejavu šesťdesiatych rokov, ktorá jej dovolila experimentovať s technikou (obľúbila si a aplikovala akrylové farby) a skúšať nové výrazové možnosti. Jej originalita spočívala v sugestívnej poetike a výrazovej expresivite. Sigetovej tvorbu môžeme rozdeliť na tri väčšie celky. Jej diela z rokov 1962 — 1980 „… charakterizovala ponurá atmosféra, dramatické akordy zvýraznené pastami olejových farieb. Postupne k nim pristupuje výrazná štylizácia tvarov, nadsázka vo výraze, ale aj nadhľad a úsmev, niekedy až grotesknosť: výsledkom sú obrazy sveta videné akoby v krivom zrkadle. A obe základné polohy — tragická i úsmevná — sa veľmi často prelínajú, tak ako to autorka pozorovala vo svojich životných skúsenostiach“ (F. Kriška). V druhej tvorivej fáze v rokoch 1981 — 1990 sa najviac inšpirovala reálnym svetom, najmä bezprostredným okolím, napr. sochárskym ateliérom svojho životného partnera P. Tótha. Jednotlivé predmety sa však spájali do obrazov surrealistického charakteru so zdanlivo náhodne zoskupenými predmetmi v imaginárnom priestore. V cítení sa diela posunuli k metafyzickej maľbe a vo filozofii k existencializmu, ale cez vlastné skúsenosti a vlastné videnie sveta, ktoré nebolo radostné, ale groteskno-úsmevné. Tematicky sa v jej tvorbe z tohto obdobia udomácnil motív vtáka, resp. stretnutia (torza) človeka s vtákom, ktorý sprevádzal jej tvorbu aj v rokoch 1991 — 2004. Realizovala viaceré projekty, v ktorých využívala v základe kresbu ako nositeľa výtvarnej myšlienky, napr. Grafický priestor (GMB, Bratislava, 1991), Úniky a úteky (Galéria M. A. Bazovského, Trenčín, 1992) alebo Partitúry (Galéria Nova, Bratislava, 1994, v spolupráci s I. Jančárom). Vo svojom prenikavom duchovnom tvorivom nadšení sa nechala okrem maľby inšpirovať aj inými médiami a experimentovala s novými výtvarnými prostriedkami (videofilm, fotografia, koláž a pod.). Tieto nové spôsoby a postupy tvorby využila na výtvarnú demonštráciu agresivity a násilia (anonymného) človeka (Ecce homo, GMB, 1996), požierania a zneužívania človeka človekom. V jej tvorbe prevládal zánik a absurdita ľudského života a smrti, ale aj umenia. V rámci projektu Metráž (Galéria Nova, 2002) rozpredala svoju 15-metrovú kresbu po kúskoch. Zdroj: KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 255